Rozhovor: V Montessori je poriadok aj priestor pre slobodu

Aké Montessori prvky a princípy môžete využiť aj u vás v škôlke? Spýtali sme sa Mgr. Anety Šašinovej a vedúcej učiteliek Any Doubravovej a Lenky Kunce z olomouckej materskej školy U Sila.
 
Montessori pedagogika kladie dôraz na slobodný rozvoj dieťaťa, jeho samostatnú činnosť a spontánnu tvorivosť. Úlohou učiteľa je nenápadné vedenie a taktná pomoc podľa motta „Pomôž mi, aby som to dokázal sám“.

Aká je Vaša škôlka?

Aneta: Škôlka U Sila funguje šesť rokov. Vďaka kladným referenciám rodičov, ktorých deti už škôlkou prešli, nemáme problém obsadiť jej kapacitu. Náročnejšie je nájsť pani učiteľky, ktoré zdieľajú našu Montessori víziu. Je dôležité byť naladený na rovnakú vlnu, aby sme fungovali ako tím. Zásadné sú pre nás osobnostné charakteristiky, zvyšok sa dá doučiť.

 
V čom Vám Montessori pedagogika vyhovuje?

Ana: Montessori je mi blízke, pretože je v ňom systém a poriadok a zároveň priestor pre slobodu a kreativitu. Podľa mňa je to tá najlepšia cesta sebarozvoja.

Keď som o Montessori počula prvýkrát, hovorila som si, prečo s tým toľko narobia, veď je to úplne bežné. Potom som zistila, že to tak bežné nie je. Že rodičia radšej deti obsluhujú, než aby ich pustili napríklad do kuchyne. Ja som to tak nerobila. Vždy mi prišlo prirodzené učiť deti robiť veci samé. Vlastne som žila Montessori bez toho, aby som vedela, že to existuje.

 
Ako s deťmi pracujete?

Ana: Jedným zo základných prvkov Montessori je rešpektovať individualitu dieťaťa a dať mu možnosť voľby. Pozorujeme deti a vnímame, na čo sú pripravené a čo potrebujú trénovať. Podľa toho im ponúkame aktivity. Ukážeme im, ako sa pracuje s rôznymi pomôckami, a oni si potom samy vyberú. Každé dieťa je v inej fáze, pripravené robiť a učiť sa niečo iné. Každé má iné tempo, ale nakoniec sa všetci všetko naučia.

Lenka: Dobrá pani učiteľka deti pozná. Pozoruje ich, vníma av hlave eviduje ich individuálne pokroky. Snaží sa zachytiť moment, kedy si dieťa opakovane vyberá pomôcku na rozvoj určitej oblasti. Potom mu ponúkne čo najviac pomôcok z tejto oblasti, aby sa mohlo rozvíjať podľa svojich potrieb.

 
Aké aktivity z Vašej Montessori praxe by ste odporučili ostatným?

Samostatnosť a sebaobsluha: Prezliekanie, chystanie desiaty, upratovanie aktivít… Venujeme čas tomu, aby sme deťom v pokoji a pomaly ukázali, ako sa čo robí. Popisujeme, čo robíme. Spočiatku deťom pomáhame a oceňujeme ich konkrétne pokroky. Udržujeme v rovnováhe disciplínu a slobodu. Napr. Nie, že pri jedle sa nehovorí. Ak sa chcú pri jedle rozprávať, musia dodržiavať pravidlá, ktoré sa k tomu viažu.

Pripravené prostredie:Všetko je nachystané, deťom ľahko dostupné. Máme širokú ponuku pomôcok a každý si môže vybrať, čo ho práve zaujíma a čo chce rozvíjať. Keď boli majstrovstvá sveta v hokeji, chlapci sa učili vlajky podľa mapy sveta a priraďovacích kariet, ktoré máme v triede.

Náčelník: Každý týždeň žrebujeme, kto z detí bude náčelník. Ostatní potom za ním chodia, keď majú nejaký problém. Poradí im, pomôže, rieši vzájomné spory. Náčelník je nápomocný, nie panovačný. Keď situáciu nezvládne vyriešiť, obracia sa na nás.

Truhlička: Do truhličky dáme predmety súvisiace s týždennou témou. Truhličku necháme kolovať v kruhu. Každé dieťa nakukne, zavrie a pošle ďalej. Potom sa rozprávame o obsahu truhličky a aká téma by z toho mohla vzniknúť. Trénujeme tým zrakovú pamäť, kritické myslenie, komunikáciu a rešpekt k názoru druhých.

Grafomotorika a matematika v bežnom živote: Na uvoľnenie ruky hádžeme loptou alebo umývame stolčeky. Namiesto pracovných lisov počítame veci okolo seba v triede alebo na prechádzke.

Starostlivosť o emócie: Základom je bezpečné prostredie a pozitívny vzťah s deťmi, aby sa nám mohli s čímkoľvek zveriť. Vedieme deti k empatiu. Keď niečo prežívajú, snažíme sa popísať situáciu a správne pomenovať ich emócie. Nenálepkujeme ich, nestotožňujeme ich osobnosť s aktuálnou emóciou. Deti potom tento spôsob komunikácie zrkadlia, hovoria tak medzi sebou a to je krása.

Upokojenie triedy: Keď sú deti pred odchodom von hlučné, začneme šepkať mená tých, ktorí už môžu do šatne. Deti sa prirodzene stíšia a ešte trénujú sluchovú pozornosť.

 
Potrebujete k Montessori nejaké špeciálne vybavenie?

Ana: Veľa ľudí v tom vidí niečo zložité. Keď sme ale v škôlke s Montessori začínali, nemali sme vôbec žiadne špeciálne pomôcky. Ide to aj bez nich, s bežným vybavením škôlky. Montessori kladie dôraz na aktivity bežného života. Ľudia si často myslia, že takáto činnosť deti nijako nerozvíja. Bola by som veľmi rada, keby sa k nám prišli pozrieť, ako sa deti cez obyčajné aktivity posúvajú.

Uvediem príklad. Veľa detí, hlavne chlapcov, nerada kreslí. Keď sú k tomu donútené, ruka je v kŕči. Ale keď sa im dopraje napríklad umývanie stolčekov, môžu pri tom uvoľniť ruku od zápästia až po ramenný kĺb. A potom zrazu cítia, že sú pripravené vziať ceruzku. Už tam nie je tá nechuť.

 
Ako reagujete, keď sa deťom niečo nedarí?

Ana: Dôležitá je práca s chybou. Hovoríme jej kamarátka Chyba a berieme ju ako prirodzenú súčasť učenia. Deti sa potom neboja robiť chyby, nemajú také to „Neviem to, nezvládnem to, nebudem to robiť.“ Ja ich ešte motivujem slovami: „Nevieš to? Hurá, tak to sa môžeš niečo nové naučiť.“ Keď deti niečo pomýlia, povedia: „To nevadí, to je kamarátka Chyba.“

Lenka: Zaujíma nás nielen výsledok, ale hlavne cesta k nemu. Čo všetko sa dieťa cestou naučí, ako je pripravené na život, ako verí svojim schopnostiam, ako sa správa k ostatným. Deti na všetko prichádzajú samé, my ich len sprevádzame. Nezasahujem, kým ma nepotrebujú. Zároveň ich nenechám topiť sa v tom, keď sú bezradné. Nie je jednoduché naučiť sa vhodne reagovať, v tomto ohľade na sebe my dospelí musíme neustále pracovať.

 
Ďakujem za rozhovor.
 
 

8. 10. 2024 | Martina Zatloukalová